Univerzálny príjem: v jednoduchosti je krása, ale je v nej aj kľúč k ideálnemu sociálnemu systému?

Znovu a znovu sa vynárajúci evergreen debát o verejných politikách, ktorý je atraktívny, kontroverzný, ponúka jasné výhody, ale viažu sa na neho obrovské náklady.

V článku nájdete:

  • čo to vôbec univerzálny príjem je,
  • koľko by nás to stálo,
  • ako dopadol experiment vo Fínsku,
  • do akej miery je reálny v blízkej budúcnosti.

Univerzálny príjem je zázračný nástroj! Nie preto, že by dokázal vyriešiť kľúčové dilemy ekonomickej vedy, ale preto, že dokázal vzbudiť záujem alebo rovno sympatie zástupcov táborov, ktoré sa zhodnú len málokedy. Mnohí vyznávači robustnejšieho štátu a ekonomicky rovnejšej spoločnosti v ňom vidia nástroj, ako pozdvihnúť chudobnejšie masy a ekonomickí liberáli zase cítia šancu na odbyrokratizovanie štátu a zásadné zjednodušenie sociálneho systému. 

Možno aj preto sa tento nápad objavuje opakovane, aj keď jeho korene siahajú až do 16. storočia - konkrétne sa vyskytujú v diele Utópia od Thomasa Moora. Najbližšie k jeho zavedeniu sa dostali vo Švajčiarsku v roku 2016, kedy ho nakoniec v referende odmietlo 76,9 % ľudí. Pandémia koronavírusu, ktorá mnoho ľudí pripravuje o prácu, dala tejto téme nový dych. 

Pointa je jednoduchá: zoberme sociálny systém s dnešným košatým balíkom desiatok rôznych dávok a nahraďme ho jednou plošnou dávkou, na ktorú bude mať nárok úplne každý. Nešpekulujme nad tým, kto ju potrebuje a kto nie, nekomplikujme si to úvahami nad rôznymi životnými situáciami rôznych ľudí v rôznych častiach spoločnosti. Nepodmieňujme to a nepýtajme sa, kto má prácu, kto má aké príjmy, dajme dávku do radu každému - v jednoduchosti je krása. 

Takýto sociálny systém by bol absolútne zrozumiteľný a prehľadný, každý by presne vedel, na čo má nárok a čo môže očakávať. Dá sa predpokladať nižšia miera účtovníckej kreativity a zneužívania sociálneho systému. Keďže by bol administratívne nenáročný, dalo by sa tak ušetriť na časti kapacít štátu, ktoré sú potrebné na spravovanie súčasného komplexného systému sociálnych dávok. Znie to skvele, ale zrejme už tušíte, v čom môže byť háčik. 

Koľko to stojí a kto to zaplatí

To, či a o koľko by bol sociálny systém postavený na univerzálnom príjme drahší ako ten dnešný, závisí, pochopiteľne, od výšky tejto dávky. Na Slovensku vychádzajú výdavky na náš sociálny systém (bez starobného dôchodku) na cca 3,5 mld. eur, pričom máme cca 3,3 milióna dospelých poberateľov. Za túto sumu by sme si vedeli dovoliť univerzálnu mesačnú dávku pre každého vo výške cca 100 eur.

To naozaj nie je veľa, aj preto väčšina diskusií o univerzálnom príjme počíta s vyššou úrovňou univerzálnej dávky a aj s tým, že by na takúto zmenu bolo potrebné zohnať dodatočné peniaze. Niečo by sa ušetrilo na administratíve, ale v porovnaní s celkovým objemom výdavkov ide skôr o symbolické peniaze. 

Ostáva nám tak klasické riešenie: zvýšenie daní. Ročné daňové príjmy Slovenska však predstavujú „len“ 21,7 mld. eur (2019). Ak by sa aj daňové príjmy štátu zvýšili o astronomických 30 %, každý dospelý občan Slovenska by si v rámci univerzálneho príjmu mesačne polepšil „iba“ o 160 eur. 

A na čo je to vôbec dobré?

Svet sa mení a mení sa aj charakter našej práce. Robotizácia a digitalizácia premieňajú celé segmenty ekonomiky a v mnohých odvetviach časť pracovných pozícií nahrádzajú roboty. Známa štúdia Oxfordskej univerzity z roku 2013 hovorí, že automatizáciou je ohrozených až 47 % zamestnancov v USA. Na Slovensku je to ešte horšie: zmenami, ktoré vyplývajú z technologického pokroku, je u nás ohrozených až takmer 70 % profesií a radíme sa tak na prvé miesto v rebríčku krajín OECD.

Samozrejme, tak ako vždy v histórii, technologický pokrok zároveň vytvára úplne nové pracovné pozície alebo rovno celé nové odvetvia. Otázkou je, či budú vznikať rovnako rýchlo, ako budú staré pracovné miesta zanikať a či sa v nich dokážu uplatniť tí istí ľudia, ktorí o prácu prídu. Dokážu sa šoféri kamiónov, ktorých bude zrejme treba oveľa menej, keď začnú fungovať self-driving kamióny, uplatniť napríklad v digitálnej alebo kreatívnej ekonomike?

Toto sú otázniky, ktoré mnohých ľudí po celom svete vedú k prehodnocovaniu súčasného nastavenia záchrannej sociálnej siete a k prehodnocovaniu motivácií, ktoré by mali v tejto sieti existovať. Ak dáme každému nepodmienenú sociálnu dávku a nebudeme ho tlačiť, aby si silou-mocou rýchlo našiel akúkoľvek prácu, možno zvýšime šancu, že si trúfne napríklad podnikať alebo sa bude vzdelávať, prípadne sa začne profesionálne venovať niečomu tvorivému, čo ho vždy bavilo. Možno predpokladať, že presne toto budeme v budúcnosti potrebovať viac ako to, aby sa každý po mesiaci v nezamestnanosti hlásil do ďalšej monotónnej práce, v ktorej ho onedlho nahradí stroj. 

Navyše, pri súčasných sociálnych dávkach mnohí kalkulujú a odmietajú slabo platené pozície, pretože by o dávky mohli prísť. Jednou z charakteristických čŕt univerzálneho príjmu je jeho nepodmienenosť - aj keď človek začne pracovať, o univerzálny príjem nepríde. Z toho vychádza predpoklad, že univerzálny príjem by mohol mať pozitívny vplyv na zamestnanosť a viac motivovať k aktivite ako klasické dávky v nezamestnanosti alebo v hmotnej núdzi. 

Na druhej strane, ak by bol univerzálny príjem príliš vysoký, časť ľudí by to mohlo uspokojiť a necítili by existenciálny tlak na to, aby si hľadali prácu alebo aspoň si privyrábali. 

Teória je však jedna vec, druhá vec je, čo sa stane v praxi. Existujú krajiny, ktoré sa v tomto smere odhodlali na veľké a drahé experimenty.

Univerzálny príjem v praxi: case study z Fínska

Fínsko je krajina, v ktorej majú dobrý zvyk testovať veľké reformy verejných politík na pilotných projektoch. V roku 2017 sa rozhodli otestovať univerzálny príjem na vzorke 2000 nezamestnaných ľudí. Vybraným obyvateľom vo veku 25 - 58 rokov vyplácali počas 2 rokov 560 eur mesačne, výmenou za nárok na dávku v nezamestnanosti, nemocenské a rôzne rodičovské príspevky. I keď sa suma 560 eur môže na Slovensku zdať vysoká, vzhľadom na výšku priemernej mzdy vo Fínsku (3392 eur) ide iba o 16,5 % z nej. Cieľom projektu bolo zistiť, či univerzálny príjem dokáže zvýšiť zamestnanosť.

Ukázalo sa, že vplyv univerzálneho príjmu na zamestnanosť bol iba minimálny. Práve kvôli tomuto niektorí považujú fínsky experiment za neúspech. Na druhej strane, obhajcovia univerzálneho príjmu poukazujú na to, že v testovanej vzorke stúpol pocit spokojnosti a ubudol stres. Treba však povedať, že zistenie, že ak dáte ľuďom nepodmienené peniaze na ruku, budú sa cítiť lepšie, nie je úplne prelomové. 

Nemáme na to peniaze a aj keby sme mali, nie je jasné, či by to stálo za to

Akákoľvek inteligentná reakcia na vývoj vo svete počíta s masívnymi investíciami do vedy a výskumu, školstva a zdravotníctva, verejných služieb a infraštruktúry. Ak by sa mali výrazne zdvíhať dane len kvôli tomu, aby sa zafinancoval univerzálny príjem, bolo by to na úkor investícií do týchto oblastí. 

Navyše, sociálny systém zložený z rôznych dávok pre rôzne skupiny ľudí v rôznych životných situáciách je možno komplikovanejší, ako by bolo nevyhnutné, ale nevznikol len tak z byrokraticko-politickej roztopaše. Za jednotlivými dávkami býva istá logika, slobodná matka s tromi deťmi alebo zdravotne postihnutí ľudia sú v inej situácii ako zdravý mladý 20-tnik a dáva zmysel, že náš sociálny systém na to pamätá. 

Aj to sa odráža v úvahách o univerzálnom príjme vo viac kompromisnej podobe, ktorý by súčasný systém nenahrádzal, ale len dopĺňal - musel by tak byť na výrazne nižšej úrovni. Prípadne by na neho nemal nárok úplne každý, ale bol by rôznymi spôsobmi limitovaný len pre istý okruh obyvateľstva.

Lenže to by už nebol ani univerzálny, ani príjem, skôr niečo ako dodatočné vreckové. A nebola by to paradigmatická zmena celého systému, ale možno len prehodnotenie niektorých konkrétnych dávok. Viac než na revolúciu by sa to podobalo na relatívne bežné debaty napríklad o nárokovateľnosti dávky v hmotnej núdzi. 

Univerzálny príjem je idea, ktorá je atraktívna aj preto, lebo je jednoduchá a ľahko pochopiteľná. Zatiaľ však nie je jasné, prečo by na spoločnosť, ktorá je rôznorodá a komplikovaná, v ktorej sa odrážajú mnohé individuálne aj kolektívne potreby a ktorá podlieha komplexnému vývoju a zmenám, mal sedieť minimalistický dizajn sociálneho systému, ktorý síce každý pochopí, ale nie každému pomôže. 

Pokračujte v čítaní