Marek Madro: Korona tvrdo zasiahla aj naše psychické zdravie

Počas koronakrízy výrazne narástol počet pokusov o samovraždu a aj prípadov domáceho násilia. Okrem strachu z priameho ohrozenia zdravia sa pridali aj dôsledky ekonomickej krízy. Pomocnú ruku v boji so strachom a neistotou ponúka Krízová linka pomoci, ktorej vznik podporila Nadácia Slovenskej sporiteľne. O boľavej duši v časoch korony sme sa rozprávali so zakladateľom poradne Marekom Madrom.

V článku sa dočítate:

  • ako ovplyvňujú výroky politikov psychické zdravie,
  • akému tlaku čelili ľudia vracajúci sa zo zahraničia v karanténe,
  • že dopyt po poradenstve neklesol ani po uvoľnení opatrení,
  • ako to zvládajú samotní psychológovia,
  • o snahe nájsť na sociálnych sieťach ľudí, ktorí si chcú siahnuť na život.

Pri Krízovej linke pomoci čerpáte skúsenosti hlavne z projektu IPčko, internetovej poradne pre mladých, ktorú ste naštartovali v roku 2012. Obrátilo sa  na vás odvtedy už 150 000 ľudí a získali ste vďaka tomu prehľad, ako sa vyvíja duševné zdravie Slovákov. Ako sa zmenili duševné problémy ľudí počas korony?

Dopyt po psychologickej pomoci bol počas korony naozaj nevídaný. Hlavne na začiatku krízy bol obrovský nárast ľudí, ktorí potrebovali riešiť starostlivosť o dušu a emocionalitu. Primárnou témou bola pandémia. Nová spoločenská, politická a epidemiologická situácia prinášala nové výzvy, s ktorými ľudia nemali žiadne skúsenosti.  

Ani my sami sme nemali s mnohými témami skúsenosti, napríklad sa ozývali repatrianti, ktorí riešili svoje ťažkosti. Zrazu nám volali Slováci z nemocníc v zahraničí alebo tí, ktorí boli uviaznutí na letiskách. Boli sme v kontakte aj s ľuďmi, ktorí čakali na hranici, že či sa spustí štátna online karanténa, alebo nie. Bol to pre nás úplne nový kontext, úplne nové výzvy.

Všetky politické rozhodnutia vyvolávali, samozrejme, u ľudí reakciu na osobnej úrovni. A odzrkadľuje sa to napríklad ešte aj dnes. Pred pár týždňami premiér napísal jednovetový status „A je to tu späť!“ alebo „Nedávali sme si pozor, tak to tu teraz takto máme“. U nás v poradni sme to okamžite pocítili dopytom takých rozmerov, že dovidenia. Znova nastala panika, našťastie, krátkodobá, po troch dňoch si ľudia uvedomili, že to bol naozaj iba status. Prvýkrát som videl, ako môže nejaký politik výrazným spôsobom ovplyvňovať duševné zdravie.

Matej Tóth

Marek Madro, IPčko

Venuje sa psychológii. Založil internetovú poradňu pre mladých IPčko.sk, ktorej je v súčasnosti programovým riaditeľom. Znalosti o fungovaní sociálnych sietí a vyhľadávaní na internete kombinuje s najnovšími poznatkami z oblasti psychológie a vytvára tak spolu s kolegami bezpečný priestor vo virtuálnom svete. Jeho meno je aj na Mape sociálnych inovátorov a je tiež prezidentom Asociácie liniek pomoci. Projekt IPčko od roku 2012 pomáha prevažne mladým ľuďom v ich psychických ťažkostiach a výzvach. Za ten čas sa na poradňu obrátilo skoro 160-tisíc mladých ľudí.

Ľudia zo Slovenska žijúci alebo pracujúci v zahraničí boli označení ako repatrianti. Po návrate do domovskej krajiny skončili v karanténe, mnohými označovaní za hlavných šíriteľov koronavírusu. Títo ľudia sa často obracali na Krízovú linku so žiadosťou o pomoc. Aký vplyv mala na nich táto situácia?

Pri repatriantoch ma najviac šokovalo, ako keby sa opakovalo obdobie spred druhej svetovej vojny. Zrazu sme tu mali ľudí, ktorí boli nepriateľmi všetkých a všetkého a každému sa museli vyhnúť. Nedajbože, ak ešte aj mali pozitívny test na COVID, tak to boli už úplnými nepriateľmi štátu. Úplne sme ich izolovali, ešte aj s tou nálepkou.

Lenže tí ľudia to, samozrejme, prežívali. Mali aj obrovský strach, čo bude. Nikto im nič nevedel povedať, čo spôsobovalo u mnohých veľmi výraznú úzkosť, a preto nás kontaktovali. Rovnako sa hlásili aj blízki tých, čo čakali na výsledky v nejakom repatriačnom centre. Trápil ich strach a úzkosť, čo bude s ich rodinou.

Krízová linka pomoci

Ide o projekt IPčka, ktorý poskytuje anonymnú, bezplatnú a nonstop psychologickú pomoc a podporu pre ľudí, ktorí sa ocitli v kríze v súvislosti s COVID-19. K dispozícii je nonstop cez e-mail, chat, video, bezplatný telefón (0800 500 333).

IPčko, ktorému sa venujete už osem rokov, sa špecializuje na mladých ľudí, zatiaľ čo Krízová linka pomoci sa zameriava na pomoc všetkým vekovým kategóriám. Aké rozdiely vnímate v problémoch, s ktorými sa na vás obracajú ľudia z rôznych vekových skupín? 

Rozdiel je v tom, že mladí ľudia majú naozaj aj z pohľadu psychológie odlišnú situáciu ako dospelí. Nemajú dostatok životných skúseností, aby dokázali so všetkými situáciami zápasiť. A keď sa v nich už ocitnú, ich riešenia sa pohybujú na úrovni extrémov.

Napríklad pri senioroch bolo zvláštne, že nám začali písať cez chat. Predstavte si seniora, ktorý do smartfónu píše nejaké písmenká, nie je to vôbec komunikácia, ktorá mu je príjemná. A zároveň ani situácia, ktorú potrebuje odkomunikovať, mu nie je príjemná. Musí si však v tej chvíli vybrať, čo je pre neho lepšie a bezpečnejšie.

Ale hlavne celé rodiny hľadali niekoho, kto im pomôže sa vyznať v tých všetkých možnostiach pomoci, ktoré štát ponúkal. My psychológovia sme sa museli naučiť pracovať aj s takýmto typom informácií. Rýchlo sme sa museli zorientovať, že kde je aká infolinka, ako to funguje s rôznymi lekármi, či môžete chodiť na preventívne prehliadky, prípadne k zubárovi, alebo nie.

Nadácia Slovenskej sporiteľne podporila vznik Krízovej linky pomoci

Koronavírus prevrátil naše životy naruby. Pomáhať je dnes ešte dôležitejšie. Na boj s pandémiou koronavírusu sme spolu s bankou vyčlenili 1 milión eur. Vďaka novému prístroju sme posilnili kapacity testovania a podporili sme vznik Krízovej linky pomoci.

V súčasnej ťažkej situácii omnoho citlivejšie vnímame osudy ľudí, ktorí bojujú v prvej línii. Aj všetkých, ktorí sa cítia zle a dolieha na nich náročná situácia v práci a doma. Mnohí sa so žiadosťou o pomoc nemajú na koho obrátiť. Je skvelé, že Marek Madro a jeho tím v organizácii IPčko dokázal za veľmi krátky čas postaviť projekt novej Krízovej linky pomoci, vďaka ktorej stovky ľudí budú môcť nonstop
cez e-mail, chat, bezplatný telefón (0800 500 333) alebo video poradenstvo využiť psychologickú krízovú pomoc od profesionálov.

Ako často riešite situácie, kedy ide doslova o život? Narástol ich počet počas korony?

Mali sme päťnásobný nárast počtu samovrážd. Predstavte si, že počas bežného roka máme 3 pokusy o samovraždu denne a počas korony to stúplo na 15. A zostáva to tak dodnes.

Ako sa vyvíjali problémy ľudí s postupným uvoľňovaním opatrení?

Ešte chvíľku predsa len zostanem pri samovraždách, lebo tie najlepšie mapujú, ako extrémne sa zmenila situácia. Vplyvom uvoľňovania opatrení nám bolo všetkým lepšie, ale zároveň nastupovala ekonomická kríza.

V istých témach sme síce zaznamenali isté zlepšenie, ale napríklad pri najnáročnejších témach ako domáce násilie alebo samovražda sme mali čísla od marca stále rovnaké.

Zmenilo sa však to, že téma COVID nie je u nás v poradni primárnou. Vždy však vystrelí pri rôznych medializovaných informáciách alebo so statusom pána premiéra. Inak sa situácia s koronou upokojuje. Skôr sa mení dynamika. Už nejde o bezprostredné ohrozenie života a zdravia seba alebo rodiny, ale o sekundárne dopady pandémie.


„Korona veľmi ovplyvnila to, čo sa na sociálnych sieťach dialo, stav sa podstatne zhoršil. Poradcovia urobili veľa preventívnej práce, aby sa ľudia do náročnej situácie nedostávali vôbec.”

Medzi ďalší častý problém počas izolácie patrí domáce násilie. Ako sa vyvíjala situácia v domácnostiach z vášho pohľadu? 

Pri obetiach domáceho násilia sme mali až trojnásobný nárast kontaktov. Nikdy som nezažil taký nápor z pohľadu domáceho násilia ako v posledných týždňoch. Ale je to spôsobené dlhodobým vystavením stresu, ktorý ľudia nedokážu nejakým spôsobom odfiltrovať, a tak sa stupňuje napätie v rodinách.

Na začiatku pandémie síce linky dôvery na Slovensku hlásili, že majú pokles kontaktov o domácom násilí, to však súviselo s tým, že obete boli zrazu zavreté s násilníkom v jednom byte. Nemohli telefonovať v miestnosti s niekým, že on ma bije. A ani nemali možnosť ventilovať svoju úzkosť alebo zažívať nejaké príjemné pocity napríklad v zamestnaní, pretože museli byť zavreté v byte. A preto využívali skôr online pomoc. Tam nastal obrovský nárast kontaktov.

Veľa ľudí počas izolácie popisovalo aj symptómy charakteristické pre syndróm vyhorenia, ktorý je spätý s prácou. V situácii, keď sa mnohí ocitli bez práce, to znie paradoxne. Viete nám o tom povedať viac?

Áno, pocity, ktoré popisovali, sa bežne v literatúre uvádzajú ako symptómy syndrómu vyhorenia. Je to pre mňa zaujímavé pozorovanie: boli tak strašne vystresovaní, že oveľa viac stresu zažívali pri tom zjednodušení, ničnerobení alebo homeoffice, ako keď chodia do práce a v plnom nasadení. Ostražitosť pred všetkým a pred všetkými vlastne spôsobovala naozaj stres, ktorý nemali akým spôsobom odbúrať a nemali o tom s kým hovoriť.

Zrazu mali nechuť robiť čokoľvek a podávať akýkoľvek výkon alebo vôbec si predstaviť, že by mali robiť niečo pre svojho zamestnávateľa, čo nepovažovali v čase korony za dôležité.

Okrem toho, že robíte pomoc na chate a telefonicky, taktiež pracujete v teréne v online prostredí. Ako presne to vyzerá?

Máme 8 psychológov, ktorí dennodenne mapujú, čo sa deje na sociálnych sieťach v najnáročnejších témach. Vyhľadávajú tých najohrozenejších a sú súčasťou rôznych uzavretých komunít, rôznych diskusných fór a podobne, kde ľudia úplne otvorene hovoria o svojich ťažkostiach.

Keď mladý človek uvažuje o samovražde, tak v snahe porozumieť svojim emóciám ide na internet. Do vyhľadávača zadáva nejaké základné pojmy, čo prežíva. A rozhoduje sa na základe toho, čo mu ten internetový vyhľadávač napovie. To môže ovplyvniť, či pôjde za odborníkom, prípadne to povie rodičom a kamošom.

Napríklad najvyhľadávanejším pojmom na internete v téme samovrážd je „chcem sa zabiť“. A naši terénni pracovníci mapujú, čo a kde ľudia zadávajú na internet a čo im internet odpovedá. Na základe toho sa snažia vytvárať obsah, aby sa dostali k pomoci čo najrýchlejšie. Za posledného pol roka sme mali 3-tisíc kontaktov o samovražde. A 80 % kontaktov je vďaka tomu, že máme portál chcemsazabiť.sk, čo je najvyhľadávanejší pojem v tejto téme.

Korona veľmi ovplyvnila to, čo sa na tých sociálnych sieťach dialo, stav sa podstatne zhoršil. Poradcovia urobili veľa preventívnej práce, aby sa ľudia do náročnej situácie vôbec nedostávali. Napríklad v uzavretých skupinách veľmi často informovali o tom, aké opatrenia vlastne sú, čo to znamená a ako prežiť opatrenia tak, aby sa zvýšil čo najviac komfort ľudí v tých skupinách.

V podstate sa nenápadne infiltrujú do jednotlivých skupín a vlákien a tam  poskytujú pomoc?  

Áno. Vystupujú často pod avatarmi, ktorých budujú celé roky a snažia sa naozaj byť blízko k ľudom. Tá práca má svoje špecifiká, napríklad samovražedné komunity na sociálnych sieťach, tam stačí, aby ste boli trochu viac pozitívny ako ostatní, mali trochu viac nádeje v živote, tak vás odtiaľ vyšupnú preč. Ak tam chceme byť, musíme byť takí ako oni. Je to mravenčia práca. Vo vhodný čas tam však potrebujete zasiahnuť.

Napríklad v čase pandémie sme tam mali príbeh jedného chalana, ktorý zavesil fotku, ako si podrezáva hrdlo. A tá komunita, namiesto toho, aby sa mu snažila pomôcť alebo si uvedomila, že treba volať záchranku, tak mu začala písať veci, že aj mne je takto ťažko, aj ja mám chuť toto urobiť. On zavesil druhú fotku, kde je ešte viacej od krvi a v priebehu desiatich minút aj tretiu fotku, kde je už totálne krvavý. V tej chvíli naši tereňáci vedeli, že musia zasiahnuť a zavolali mu záchranku, čím mu zachránili život.

Ako toto celé zvládajú samotní psychológovia? Asi nie je úplne ľahké budovať si niekoľko mesiacov či rokov nejakú rolu a snažiť sa preniknúť do týchto skupín.

Máme k tomu vypracovanú celú metodiku, robíme to od roku 2013, takže nejaké skúsenosti už máme. Avatarov máme piatich a terénni pracovníci si ich v nejakých obdobiach rotujú.

Ale nie sú sami. Keď robia priamy zásah, vždy to konzultujú s ostatnými kolegami. Niekedy ani nevedia, aký bude výsledok tejto časovo veľmi náročnej a dôslednej práce. Často však prinesú do skupín iný pohľad na problém, ktorý sa tam rieši. A to býva mnohokrát kľúčové, aby sa celá zvrátila alebo otočila pomáhajúcim smerom.

Mimochodom, máme veľmi prísne nastavený etický kódex, poradcovia nesmú klamať. Musia hrať rolu, ale nesmú klamať. Ak sa ich niekto spýta, že či náhodou nie je psychológ, musí daný človek povedať, že je psychológ. My navyše o tom celom informujeme aj verejne, napríklad aj v tomto rozhovore normálne priznávame, že to robíme. Verejne dostupné sú aj informácie o tom, ktoré postavičky sú naši avatari.

Prečo ľudia o psychických ťažkostiach často hovoria len anonymne alebo nekomunikujú vôbec? Keď majú fyzický problém, tak idú k lekárovi. Prečo je pri duševnom zdraví stále taká stigma?

Keď nás bolí koleno, tak vidíme, že je napríklad opuchnuté. A to nám ako keby legitimizuje, že chceme žiadať o pomoc. Ale keď nás bolí duša, tak to nevidno. Síce je vidieť emócie aj zmenu správania, ale je to pre nás ťažko uchopiteľné. U nás naozaj stále panuje strach z toho, že keď o niekom povieme, že má depresiu, tak časť spoločnosti si predstavuje, že zrejme mu ide z úst pena ako v tých filmoch.

A ono to tak nie je. S depresiou tu žije možno 20 % populácie, ktorá ani nevie, že má depresiu a mala by ju liečiť. A netušia, že ich nevýkonnosť v práci, neschopnosť sexuálneho života alebo neschopnosť budovať normálne vzťahy bez konfliktov by sa dali liečiť a že sa to dá úplne jednoduchým spôsobom odstrániť.

Ale stigma je tu aj preto, že síce sa psychiatrická starostlivosť posúva, sú veľmi kvalitné lieky, ale psychiatrické oddelenia sú stále niekde napríklad za mrežami. Predstava, že máte ísť na takéto miesto a že by sa o tom ešte aj niekto dozvedel, je veľmi stigmatizujúca.

Krízová linka pomoci a IPčko ponúkajú ľuďom možnosť vopred zistiť, kto im pomôže, prostredníctvom zverejnených mien a fotografií poradcov. Tento prístup nie je štandardný. Aký to má prínos?

Hlavným pozitívom je, že sa vytvorí vzťah klienta s poradcom ešte predtým, ako k nemu vôbec príde. Človek, ktorý sa na nás obracia, sa dozvie, kto ste, čo ste, na čom vám v živote záleží. Vďaka tomu si o vás vytvorí nejakú predstavu, vzniknú nejaké sympatie alebo aj nesympatie. Pred začiatkom komunikácie si teda môže cielene vybrať niekoho konkrétneho.

Naozaj to celému procesu pomáha. Aj keď idete k nejakému terapeutovi alebo lekárovi, viete, kto to je, viete si o ňom dohľadať informácie. Zdá sa mi, že je to skôr užitočné.


„Hlavným pozitívom je, že sa vytvorí vzťah klienta s poradcom ešte predtým, ako k nemu vôbec príde. Človek, ktorý sa na nás obracia, sa dozvie, kto ste, čo ste, na čom vám v živote záleží. Vďaka tomu si vytvorí nejakú predstavu o vás, vzniknú nejaké sympatie alebo aj nesympatie. Pred začiatkom komunikácie si teda môže cielene vybrať niekoho konkrétneho.”

Je ťažké nájsť expertov, ktorí počítajú s tým, že nezostávajú v anonymite? Ako vyzerá výberový proces?

Práve naopak. My dvakrát za rok robíme nábor poradcov, kde hľadáme istý typ ľudí. Mimochodom, všetci sú dobrovoľníci, v našej organizácii máme 10 zamestnancov, ktorí sa starajú o profesionalitu a o celú službu. Ostatní sú u nás dobrovoľníkmi.  Naposledy sa k nám hlásilo 80 záujemcov a my sme potrebovali 10. Výber je naozaj veľmi prísny, pretože tú prácu nemôže robiť hocikto.

Hlásia sa k vám najmä absolventi vysokých škôl?

Je to rôzne, napríklad na Krízovej linke pomoci máme viac ľudí, ktorí majú dlhoročnú prax. A dobrovoľníctvo u nás robia popri svojej práci. Máme v tíme psychológov, sociálnych pracovníkov, špeciálnych pedagógov, máme aj dvoch právnikov, ale sú to ľudia, ktorí sa dlhodobo tejto téme venujú. Alebo, naopak, sú to veľmi talentovaní študenti alebo absolventi týchto odborov.

Ako dlho u vás zvyčajne pôsobia?

Priemerne zotrvajú v našej organizácii tak rok a trištvrte. Odchádzajú, keď už majú pocit, že sa naučili všetko, čo potrebujú a že sa potrebujú posunúť inam. Ale mnohí z nich odchádzajú aj preto, že zažijú také ťažké príbehy, že sa rozhodnú žiť život trošku pokojnejšie.

Poskytujete pomoc aj samotným poradcom?

Pri náročnom prípade nikdy nie je kolega poradca sám. Vždy má pri sebe supervízora, ktorý je k dispozícii, ak by bolo treba zastúpiť. Keď je situácia náročná, supervízor si prizve aj ďalšieho kolegu. Pri najťažších prípadoch nie je nezvyčajné, že sme tam aj piati odborníci.

Krízová linka pomoci operuje nonstop, 24 hodín, 7 dní v týždni. Čo to znamená pre vás z hľadiska nastavenia chodu tímu?

Mysleli sme si, že v noci nám ľudia nebudú písať na chate. Je to však presne naopak. V noci sú tie najnáročnejšie kontakty. Keď má niekto z nás nočnú, vie, že nebude spať ani že to nebude pohoda. A ráno si potom posúvame informácie, že čo sa dialo na nočnej. Základná zmena na 24-hodinovom fungovaní je, že sme si predĺžili čas o náročnejšie kontakty.


Keď nás bolí koleno, tak vidíme, že je napríklad opuchnuté. A to nám ako keby legitimizuje, že chceme žiadať o pomoc. Ale keď nás bolí duša, tak to nevidno. Síce je vidieť tie emócie aj zmenu správania, ale je to pre nás ťažko uchopiteľné.

Zvýšil sa aj počet poradcov?

Pre koronu sme zdvojnásobili počet poradcov zo 40 na 80. A teraz dokonca hľadáme ďalších, lebo to nestačí na to, aby sme uspokojili veľký dopyt. Mali sme 20-tisíc kontaktov s ľuďmi a podľa našich štatistík sme ďalších 9-tisíc neprijali.

Ako vyzerá financovanie linky? Ste odkázaní na podporu firiem alebo sa objavuje priestor aj zo strany štátu?

Na Slovensku nemajú linky žiadne zákonné ukotvenie. Nenachádzame sa vlastne v žiadnom zákone na rozdiel od organizácií, ktoré poskytujú takúto službu v zahraničí. Na Slovensku naozaj nemáme zákon, ktorý by upravoval alebo nastavoval nejaké pravidlá pre našu prácu a to vlastne znamená, že nás štát nemôže systémovo podporovať.

Počas posledných mesiacov a vďaka pandémii vznikali nové linky. Aj VÚC-ky, aj mestá si robili vlastné linky na pomoc obyvateľom a zrazu si uvedomili, že táto služba je potrebná a od nás, samozrejme, chceli metodickú podporu.

Keď sa pozrieme na štruktúru financovania našej organizácie, tak máme 80 % príjmov vďaka darom jednotlivcov alebo firiem, ktoré si uvedomujú, že toto je dôležité. A tých 20 % sú financie z rôznych grantových výziev, do ktorých sa my snažíme nejakým spôsobom napasovať. Zápasíme a súťažíme na všetkých rezortoch a snažíme sa získať nejakú pozornosť a musím povedať, že drobné, na to, aby sme zabezpečili základné fungovanie.

Pokračujte v čítaní