Päť percent hudby je talent, zvyšok práca, hovorí šéf festivalu Konvergencie Jozef Lupták

Foto: Martina Šimkovičová

Festival komornej hudby Konvergencie, ktorý podporuje Slovenská sporiteľňa, vznikol pred dvadsiatimi rokmi. Príbeh dnes už prestížneho medzinárodného podujatia s multižánrovým presahom sa začal písať počas zahraničných štúdií jeho zakladateľa a umeleckého riaditeľa festivalu Jozefa Luptáka. S majstrom violončelistom sme sa porozprávali o hudbe na javisku, v živote aj v ľuďoch.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako súvisia vinyly Mariána Vargu s počiatkami festivalu komornej hudby,
  • prečo je dnes ťažšie rozpoznať naozaj kvalitnú hudbu ako kedysi,
  • ako na nás vplýva, že popri reprodukovanej hudbe sami zabúdame spievať,
  • a prečo sú sloboda, zodpovednosť a disciplína v hudbe spojené nádoby.

Pred dvadsiatimi rokmi sa prvýkrát organizovali Konvergencie, festival komornej hudby na Slovensku. Ako vznikli?

V skutočnosti vznikali dva roky predtým. V roku 1998 a 1999 som s priateľmi za pomoci Českého centra v Bratislave, ako aj iných zahraničných inštitútov, zrealizoval sériu komorných koncertov, majstrovských kurzov a seminárov.

Samotný festival Konvergencie som sformoval v roku 2000. Odvtedy funguje neprestajne až dodnes a rozšírili sme ho na dve časti. Dokonca sme 9 rokov pôsobili aj v Košiciach. Niekoľko rokov sme tiež realizovali turné po Slovensku a 8 rokov sme spolupracovali s významným maďarským festivalom Arcus Temporum v Pannonhalme.

Jozef Lupták

Svetovo uznávaný slovenský violončelista. Narodil sa v roku 1969. Vyštudoval konzervatórium v Bratislave pod vedením Karola Filipoviča a VŠMU u Jozefa Podhoranského. V štúdiu pokračoval v UK aj Kanade.

Okrem klasiky miluje aj rock a jazz. Je zakladateľom a dnes umeleckým riaditeľom festivalu komornej hudby Konvergencie.

Foto: Facebook Konvergencie

Prečo ste sa rozhodli festival organizovať?

Mal som potrebu vytvoriť priestor, kde bude znieť hudba, komorná a klasická, ale súčasne sa prepoja aj iné žánre. Mal som totiž blízko aj k rocku, jazzu či world music. Veci som vnímal trochu inak, ako sme boli v tom čase zvyknutí. Túžil som tiež po komunikácii medzi samotnými interpretmi, po vysokej kvalite interpretácie, ako aj živej komunikácii s publikom. A chýbala mi prostá radosť z hudby.

V čase vzniku Konvergencií sme boli naozaj prvým nezávislým festivalom komornej hudby. Neorganizovala ho žiadna štátna inštitúcia. Túžil som po prepojení slovenských a zahraničných interpretov, rôznych hudobných štýlov a umeleckých odvetví. Preto ten názov Konvergencie, čiže približovanie, súčinnosť. A v neposlednom rade preto, lebo ma ovplyvnila hudba Mariána Vargu, jeho albumy a spôsob hudobného rozmýšľania.

Foto: Ľuba Lauffová

Myšlienku ste si však priniesli zo svojho študijného pobytu v Anglicku a Kanade?

Áno, počas štúdií v Londýne a Kanade som zažil niečo, čo som veľmi túžil zažiť aj tu doma na Slovensku. Bol to slobodný prístup k hudbe a vzťah medzi hudobníkmi a publikom. Na Slovensku sme väčšinou vyrastali na hudbe a výučbe ruskej školy, ktorá je viac o disciplíne a práve preto som túžil po slobode.

Foto: Facebook Konvergencie

Festival komornej hudby Konvergencie

Vznikal od roku 1998 sériami koncertov, ktoré organizoval Jozef Lupták. Svoju dnešnú festivalovú podobu nadobudol však až v roku 2000. Ideou dnes už medzinárodného festivalu je spájať slovenských a zahraničných interpretov, ako aj klasiku s rôznymi inými žánrami aj umeleckými branžami. Počas 20 rokov svojej existencie, ktoré si tento rok festival pripomína, na ňom vystúpili stovky špičkových svetových aj domácich hudobníkov a interpretov.

Každý rok som sa pýtal sám seba, či má zmysel pokračovať. Stojí nás to naozaj veľa síl a okrem toho, že vymyslíme program a zorganizujeme festival, musíme na to nájsť aj peniaze. Príjmy z lístkov sú mizivé. Komorná hudba nie je ziskový artikel. Nikdy nebola, a preto potrebuje pomoc od fondov, nadácií či donorov.

Stále hľadáme spôsob, ako byť viac samostatní a nezávislí. Pomoc z verejných zdrojov vyžaduje čoraz viac administratívy. My sa však chceme primárne sústrediť na tvorbu umenia, nie na papiere a administratívu. Ide nám o to, aby sme priniesli ľuďom hodnoty, ktoré ich naozaj napĺňajú. Také, ktoré im prinesú moment, ktorý v nich zostane veľmi dlho, ak nie navždy.

Foto: Martina Šimkovičová

Hovorili ste o tom, že ste v zahraničí zažili iný, slobodný prístup v hudbe. V našej minulosti nebola hudba slobodná?

Vychádzali sme z úplne iných podmienok a historických súvislostí ako v Londýne či Kanade. Na druhej strane, historické súvislosti Bratislavy a Slovenska boli pred časmi totality a komunizmu tiež iné. Vtedy tu hudba žila slobodne a bola napojená na Viedeň, Budapešť či Prahu. Máme úžasnú históriu veľkých hudobníkov, skladateľov, ktorí tu tvorili – Hummel, Bartók, Dohnány, Haydn, Mozart, Liszt a ďalší.

Robert Cohen

violončelo

Debutoval už ako 12 ročný. Dnes pôsobí v legendárnom Fine Arts Quartet a učí na Konzervatóriu v Lugane a royal Academy of Music v Londýne.

Milan Paľa

husle

Vydal päť dvojalbumov, ktoré mapujú tvorbu slovenských skladateľov pre sólové husle, pričom vo svojej tvorbe hrá na nový nástroj milanolo (päťstrunové husle).

The Hilliard Ensemble

hlasové kvarteto

Mužský hlasový kvartet sa zameriaval na hudbu stredovekého a renesančného obdobia. Spolupracovali s hudobníkmi svetového formátu.

Ida Kelarová

spev

Po návrate zo zahraničia do Česka založila Medzinárodní školu pro lidský hlas, organizuje rómsky festival a realizuje sa v multietnických projektoch.

Avi Avital

mandolína

Ako prvý hráč na mandolíne bol nominovaný na ocenenie Grammy a uzavrel exkluzívnu zmluvu s vydavateľstvom Deutsche Grammophon.

Jan Garbarek

saxofón

Označený za originálny zvuk európskeho džezu. Má výrazný a rozpoznateľný štýl. Je charakteristický dlhými prenikavými tónmi, tichom a ostro hraným zvukom.

Miki a Nora Skuta

klavíristi

Manželia, ktorí spolu koncertujú v klavírnych formáciách, pričom Mikiho Bachove nahrávky dosiahli najvyššie hodnotenia v BBC Music Magazin.

Brodsky Quartet

sláčikové kvarteto

Existuje od roku 1972 a okrem klasickej hudby sa zapájali aj do projektov s popovými a rockovými interpretmi ako Björk, Elvis Costello či Paul McCartney.

Bratislava má úžasný hudobný genius loci (ducha miesta, pozn. red.) na to, aby sa tu začalo tvoriť niečo nové, čo nadväzuje na to, čo bolo predtým. Aj z tohto prístupu napokon vychádzajú Konvergencie.

V čom sú slovenské Konvergencie dnes iné?

V mnohých ohľadoch. Na Konvergenciách, vtedy a dnes, ale aj oproti Londýnu či Kanade, vnímam ako iné to, že sme festival rôznorodých štýlov. Stretáva sa u nás veľa zaujímavých spojení. Vychádzame z klasiky, pretože komorná hudba je základom, ale zároveň spájame štýly od rocku cez súčasnú experimentálnu hudbu až po world music.

Foto: Martina Šimkovičová/Konvergencie

A možno práve to prinieslo zázračný fenomén nášho publika. Totižto na klasický komorný koncert sa k nám prídu pozrieť nielen starší poslucháči vo veku 50+, ale aj mnoho mladých ľudí rôznych vekových kategórií. Z toho mám veľkú radosť. Najmä zahraniční kolegovia nechápu, ako sa nám podarilo pritiahnuť mladých práve na festival komornej hudby. Ani ja si to neviem vysvetliť (smiech).

„Ak sa v hudbe nemôžete prejaviť tak, ako to cítite alebo ak váš názor je v tvorbe potlačený len preto, že pedagóg, prípadne niekto, kto je mocnejší, si nárokuje mať absolútnu pravdu, nie je to dobré.”

Ako sa prejavuje v hudbe sloboda a ako disciplína? Nejdú ruka v ruke?

Samozrejme, sloboda a disciplína idú v hudbe určitým spôsobom ruka v ruke. Ak sa však nemôžete prejaviť tak, ako to cítite, alebo ak váš názor je v tvorbe potlačený len preto, že pedagóg, prípadne niekto, kto je mocnejší, si nárokuje mať absolútnu pravdu, nie je to dobré. Potláča sa tým tvorivosť a najmä radosť z hudby. Každý sme iný a prirodzene vyjadrujeme hudbu iným spôsobom.

Mne osobne sa sloboda automaticky spája so zodpovednosťou. Disciplína je potom len logickým dôsledkom tejto zodpovednosti. V hudbe však nemôžeme stratiť slobodu. Vtedy sa stáva mŕtvou a neoslovuje živých ľudí.

Hudba reaguje na spoločenský a historický model doby. V totalite sa tvorilo inak ako dnes. Ako to bolo?

V našej totalitnej histórii bol model života istým spôsobom jednoduchší. Nepriateľ bol jasný - establišment strany a vlády. Pravda a lož boli, tak povediac, hmatateľné a ľahšie čitateľné. Ak ste sa voči tomu vyhranili, čiže ste logicky boli autentickí a pravdiví, čakal vás neľahký život. Byť v proteste bolo naozaj odvážne. Podľa mňa do toho mnohí disidenti nešli vedome, skôr sa im to udialo, pretože chceli robiť to, čomu verili.

Istým spôsobom ostal tento gén strachu z toho, aby sa človek slobodne prejavil, žiť v našich myšlienkach aj tridsať rokov po Nežnej revolúcii. Tú väčšina z nás neočakávala, a preto zastihla mnohých nepripravených na slobodné myslenie a rozvíjanie sa. A to sa podľa mňa prejavuje aj v tvorbe.

V čom je dnes hudobná tvorba iná oproti minulosti?

Hudba je silné médium a tí, čo ho využívajú primárne na svoje obohatenie, tvoria akúsi novú „diktatúru” postupujúceho jednoduchého konzumu, ktorý vás nevyruší. Naopak, pohladí a osloví vaše city. Ale nie je to také jednoznačné ako za totality, a preto niekedy trvá dlhšie, kým sa ukáže, ktoré umenie je pravdivé a ktoré nás chce len využiť.

„Jedno je však jasné – poctivé a pravdivé umenie dnes potrebuje rovnako veľa času a sebazaprenia ako v minulosti. Len iným spôsobom.”

Foto: Miloš Štefanka

Dá sa to povedať aj slovami Zygmunta Baumana (svetoznámy sociológ a filozof poľského pôvodu, pozn. red.), že tak, ako žijeme „tekutú dobu”, aj hudba, ktorá sa nám podsúva, je istým spôsobom „tekutá”. Tá, čo naozaj reflektuje súčasnosť, sa k nám dostane až po čase. Je to pomerne zložitá téma, ktorú asi v jednej vete nezodpoviem, pretože ju práve teraz žijem. Sám sa v tom niekedy hľadám a skúmam tento fenomén.

Hrať sa dá kdekoľvek, hudba má však moc „objať” priestor. Podľa čoho vyberáte miesto koncertu?

Miesto pre hudbu je jej veľmi dôležitou súčasťou. Vychádzame z typu hudby, atmosféry miesta a jej znenia v tej-ktorej sále. Pri tejto otázke mi nedá nepovedať, že v Bratislave, ale aj celkovo na Slovensku, máme veľký deficit krásnych sál s adekvátnou kapacitou. A aj to málo, čo máme, niekedy ničíme.

Napríklad teraz sa naša obľúbená Design Factory, kde sme sa ako festival usadili na 14 rokov, bude pravdepodobne búrať, pretože moc developerov a vyšších ziskov je silnejšia ako sila kultúrnych a vzťahových pamätí a genia loci. Ak sa v Bratislave a na Slovensku začnú stavať nové sály a kultúrne miesta, bude pre mňa znakom, že sa naozaj niečo zmenilo. Zatiaľ to suplujú len aktivisti a nadšenci.

Spomínali ste, že je náročné finančne zastrešiť organizáciu festivalu. Ako je to s podporou od partnerov, aj finančnou, pri takýchto veľkých hudobných projektoch?

Ako festival sme rástli postupne. Osobne to vnímam veľmi dobre, pretože som sa učil za pochodu. Dnes mám tím siedmich skvelých ľudí, ktorí sú zapálení pre festival a myšlienku, ktorú Konvergencie nesú. Zároveň sú to schopní organizátori a komunikátori.

Foto: Jarmila Uhlíková/Konvergencie

Komorný festival nie je taký „cool” pre partnerov ako rockový festival alebo festival iného žánru, preto sme veľmi vďační za partnerstvá, ktoré sú dlhodobé a v istom zmysle verné. Práve to nám pomáha rozvíjať festival aj ďalej.

Ekonomický tlak je naozaj veľký, pretože tvoríme niečo, čo nie je úžitkové. Ale týmto som vlastne chcel povedať, že partneri sa dnes napriek všetkému nehľadajú ľahko. Väčšinou sú to ľudia, ktorí aj v korporácii predstavujú osvietených ľudí, ktorí chcú pomôcť dobrej veci.


„Podpora kultúry a umenia je dlhodobo súčasťou DNA nielen Slovenskej sporiteľne, ale aj našej materskej Erste Group. Konvergencie majú pritom v rámci našej podpory špeciálne miesto. Sme presvedčení o tom, že aj podpora náročnejších žánrov, ktoré zväčša nebývajú v predných radoch pozornosti sponzorov, sú životne dôležité, lebo tvoria zdravé jadro kultúrneho a spoločenského života každej modernej krajiny.”

Dáša Juríková, riaditeľka stratégie a rozvoja značky Slovenskej sporiteľne

Foto: Braňo Gotthardt/Konvergencie

Akú víziu máte s festivalom Konvergencie v budúcnosti?

Takúto otázku si dávam každý rok a rozmýšľam, či ísť stále ďalej a ak, tak ako? Vytvorili sme akúsi tradíciu a teraz to už beriem aj trochu ako zodpovednosť, aby sme pokračovali. Na druhej strane to chcem robiť a tvoriť tak, aby som cítil a videl, že to má zmysel. Pre tím, pre hudobníkov a, samozrejme, najmä pre publikum a spoločnosť.

Rád by som zhodnotil dvadsať rokov festivalu, nadýchol sa a išiel ďalej. Zhodnotením myslím napríklad publikáciu, dokument, prípadne vydanie live koncertov, ktorých máme nahratých veľmi veľa. Zatiaľ však plánujeme ďalší rok a tešíme sa z toho.

Pripravujete aj koncerty pre mladšie publikum a deti. Majú dnešné deti záujem o komornú hudbu?

Koncerty pre deti vznikli spontánne s tým, ako nám s manželkou do života prichádzali naše ratolesti.

„Koncerty pre deti alebo rodičov s deťmi majú plniť funkciu vstupu do sveta komornej hudby, a to spôsobom, ktorý je pre nich vlastný. Aby ich zaujal, musí byť však zároveň aj iný, ako majú možnosť zažiť inde.”

Deti majú veľmi málo možností, ako spoznať svet klasickej komornej hudby a to je veľká škoda. My im chceme sprostredkovať moment, ktorý im zostane, a keď raz vyrastú, možno sa k tejto referencii vrátia. Alebo ich to bude inšpirovať k hraniu na hudobnom nástroji, čo je, podľa mnohých vedeckých výskumov, jedna z najdôležitejších rozvojových činností pre dieťa.

Foto: Martina Šimkovičová/Konvergencie

Ako zistíme, že máme doma malého talentovaného hudobníka?

Talent je naozaj len malá časť toho, čo nám ukáže hudobníka. Samozrejme, že dieťa by malo byt priťahované k hudbe. Akási blízkosť a vzťah by tam mal fungovať v jeho záujme aj prejavoch. Skvelá česká speváčka Ida Kelarová hovorí, že každý sa vie naučiť spievať. A tak to aplikuje aj na svojich kurzoch. Nemecký skladateľ a hudobník Johann Sebastian Bach zase raz povedal, že 5 % jeho hudby je talent a 95 % práca.

Tak je to aj s talentom. Talent nás prirodzene privedie k tomu, na čo máme vlohy. Potom nastupuje postupná a pomalá práca, ktorá, samozrejme, môže byť zaujímavá a príjemná. Vždy však príde aj moment, kedy sa nám do toho nechce. Preto je dôležité, ako učiteľ alebo rodič motivuje dieťa práve v momentoch, keď sa mu nechce ďalej pokračovať.

Naozaj sa dá naučiť hudba, aj keď človek na to nemá prirodzený talent a sluch?

V tejto odpovedi som veľmi opatrný, ale myslím, že áno. Niekto má naozaj väčšie a niekto menšie vlohy a talent. Spievať sa vie naučiť naozaj každý, aj keď s obmedzeniami. Spev považujem za dôležitú súčasť nášho zdravého duševného a mentálneho života. Život bez neho je naozaj nesmierne ochudobnený.

„Človek sa musí „vyspievať”. Z radosti, bolesti či úzkosti. Náš spev je geniálnym terapeutom aj liekom zároveň, na ktorý sa dnes však zabúda.”

Vnímam, že spev sa takmer úplne vytratil z našich životov, lebo hudba znie v rádiách, na internete, v reštauráciách, vo vlakoch, výťahoch, všade. Avšak fyzický spev nenahradí.

Foto: archív festivalu Konvergencie

Ako sa študuje hudba? Majú hudobníci vôbec skriptá?

Máme noty a tiež metodiku, ako to učiť. Tých metodík je však veľa a ideálne je učiť sa hrať na nástroj individuálne. Je to umenie, ktoré sa veľmi nedá učiť skupinovo.

Potrebujete aj individuálnu výučbu a potom hranie v orchestri alebo inom hudobnom kolektíve, aby vás to motivovalo ísť ďalej. Najdôležitejšie však je, aby sa časom hudobník naučil učiť sám seba. Pretože to je proces, ktorý učiteľ len nakopne a môže vám buď pomôcť, alebo vás zahlušiť hneď na začiatku. Čím skôr sa však naučíte učiť sa sám či sama, tým skôr sa posuniete k umeniu hrať na nástroj.

„Skúsenosť z praxe interpreta je, že kým na vysokej úrovni odohráte špičkový koncertný recitál, je na to potrebných 15 až 20 rokov intenzívneho štúdia. Česť výnimkám, ktoré to zvládli skôr.”

Foto: Jarmila Uhlíková/Konvergencie

Spomínate hudobné hľadanie. Ako dlho ste hľadali vlastný štýl ako sólista?

Je to postupný proces, ktorý sa vyvíja u každého inak. Mal som od malička veľmi rád rockovú a jazzovú hudbu, ale popri tom som si naozaj obľúbil aj klasiku. Tak sa to potom rôznorodo vyvíjalo ďalej.

Nakoniec som začal tvoriť vlastnú hudbu, ktorá spája časti každého z týchto štýlov. Veľa som hral, veľa počúval a často som sa stretával a komunikoval s kamarátmi a kolegami. A tak človek začne postupne nachádzať, čo mu je najviac blízke a vlastné.

Okrem hudby na to potrebujete aj ticho a samotu. Samotu na pravidelné cvičenie na nástroji a ticho na to, aby si človek urobil vo vnútri poriadok a zistil, čo mu je vlastne naozaj blízke. Myslím, že toto platí všeobecne aj na život, nielen na hudbu. Ešte treba pre úplnosť dodať, že som vždy išiel za tým, čo ma priťahovalo - sólové hranie, komorná hudba a bigbít.

Hudba, a obzvlášť komorná, rozpráva príbeh a vyvoláva silné emócie. Ako sa cítite, keď sa zo sóla presuniete ku komornej hre?

Komorná hra je kráľovnou hudby, pretože spája vysokú mieru majstrovstva so schopnosťou počúvať druhých a komunikovať s nimi tak, aby spoločný výsledok tvorby dával zmysel. Sólové hranie, na druhej strane, však vyžaduje veľké majstrovstvo aj osobnú charizmu, ako vtiahnuť publikum do procesu hudby cez vlastné hranie. Človek alebo hudobník sa stáva akousi bránou do priestoru hudby, ktorý je za notami.

Foto: Martina Šimkovičová/Konvergencie

Keď to robíte sám, prípadne ako sólista s orchestrom, môže to byť oboje naraz – veľká radosť, zodpovednosť a napätie zároveň. Podobne je to aj pri komornej hudbe s tým, že ak máte skvelých spoluhráčov, radosť aj zodpovednosť sa rozloží medzi celý ansámbel a má to úžasný efekt.

„Jednoducho povedané, sólo je to, čo chce človek vyjadriť a povedať iným ľuďom sám. Komorná hudba je priestor, v ktorom sa chcem spojiť s inými a vyjadríme to spolu. Obidve sú úžasné. V ideálnom prípade v obidvoch nevyhráva vlastné ego, ale samotná hudba.”

Od malička ma priťahoval okrem hudby aj šport. Viem si teda predstaviť, že by to bolo niečo so športom. Aktívne som hrával hokej aj futbal, ale nebolo to zlučiteľné s hudobným nástrojom.

Foto: Martina Šimkovičová/Konvergencie

Bavilo by ma tiež venovať sa ľudskej duši alebo psychológii. Dokonca aj filozofia ma zaujíma. Takže niečo také si viem tiež predstaviť. Po otcovi som podedil aj istú mieru aktivizmu a túžby tvoriť nové projekty.

Ale ak mám povedať čistú pravdu, život bez hudby si neviem veľmi prestaviť (spokojný úsmev).

Pokračujte v čítaní