Boris & Brambor: Naši poslucháči cítia, že sme dobrí kamaráti, preto nám to ide tak hladko

Športové podcastové hviezdy nedávno prekročili milión prehratí a ich rozhovory obľubujú nielen fanúšikovia športu. S Borisom Valábikom a Mariánom Gáboríkom sme sa rozprávali o veľkých peniazoch, malých hokejistoch, atmosfére pri nahrávaní podcastu aj o tom, či a ako veľmi dokážu šetriť.

V tomto článku sa dozviete:

  • ako často dostávajú hráči NHL výplatu,
  • na čo dokázali Boris a Brambor za krátky čas minúť najviac peňazí,
  • prečo je pri športe dôležitý aj mentálny kouč.

Kedy ste si prvýkrát povedali „Máme na to robiť spoločný podcast” a koľko času prešlo od nápadu až po prvé natáčanie?

Brambor: Ja som bol pred prvým natáčaním dosť nervózny, ako to vypáli, ale s Borisom sme si veľmi sadli, máme dobrú chémiu a po prvom či druhom diele sme si povedali, že máme na to byť dobrí. Išli sme do toho bez očakávaní, od zápasu k zápasu, ako sa hovorí (smiech), teda od podcastu k podcastu. Vyložene sa tým bavíme a vždy sa naučíme o našich hosťoch veľa nového. Borisko, koľko prešlo od prvého nápadu po natáčanie? Mesiac?

Boris: Hneď, ako sme sa stretli s ľuďmi, s ktorými na podcaste spolupracujeme, vedeli sme, že sú tí praví a od prvej myšlienky po prvý diel prešiel naozaj asi mesiac. Presne takú chémiu, ako máme s Bramborom, máme aj s týmito ľuďmi „behind the scenes“. S celým tímom – našim manažérom, s tými, čo to strihajú a nahrávajú, sme dobrá partia, máme chuť to robiť a všetko to išlo prirodzene.

Brambor: My sa tiež chceme zlepšovať a aj keď sa možno na začiatku trochu báli, či to nevezmeme osobne, dali nám niekoľko dobrých rád, čo kde zmeniť. Ľudia si možno myslia, že náš podcast je len Boris a Brambor, ale sú tam traja ďalší ľudia, ktorí tomu dodávajú šmrnc.

Koľko epizód natočíte za deň? Zvládate aj viac ako jednu?

Brambor: Myslím, že raz sme natočili za deň dve. Ale musím sa priznať, že som niekedy po týchto podcastoch dosť unavený. Človek sa musí sústrediť a pozorne počúvať.

Boris: Na jednej strane len „sedíme a rozprávame sa“, ale keď máme hosťa, ktorého nepoznáme tak dobre, nechceme sa strápniť nejakou hlúpou otázkou a potrebujeme dávať pozor na to, čo hovorí. Niekedy to zase ide jednoducho. Keď sú to naši kamaráti, menej ti záleží na tom, či trepneš nejakú blbosť.

Pre mňa bol výzvou podcast s Dominikou Cibulkovou. Videl som ju prvýkrát v živote a viem, že je to mega úspešná tenistka, tak som si dával väčší pozor na to, čo som sa opýtal. Nevedel som, čo ju môže uraziť, na čo je citlivá. Ale pri väčšine hostí určite aj poslucháči cítia, že sme dobrí kamaráti a že to ide úplne prirodzene. Napadá mi ešte Milan Bartovič, s ktorým sme sa bavili, ako keby nás nikto nenahrával.

Brambor: Väčšinou urobíme jeden za deň. Či už to je v Bratislave, na štadióne v Trenčíne alebo počas korony, keď sme nahrávali online. Samozrejme, osobne je to záživnejšie a menej si skáčeme do reči, pretože máme očný kontakt.

„Od nápadu po prvé točenie prešiel mesiac. Veľmi sme si sadli a aj vďaka ľuďom v pozadí to má taký šmrnc.”

V súčasnosti to asi nie je veľmi možné, ale napadlo vám niekedy natočiť diel s nejakým zahraničným hokejistom z NHL v angličtine?

Boris: Veľa ľudí sa ma na to pýta, ale asi by to nebolo fér voči poslucháčom, ktorí neovládajú anglický jazyk. 

Brambor: Viackrát sme sa tým zaoberali, ale podcasty robíme na týždennej báze a keby sme tam vsunuli takúto epizódu, mnohých by sme ukrátili o jednu epizódu. Zvažovali sme napríklad Anžeho Kopitara alebo Craiga Ramsayho, ale zatiaľ na tom aktívne nepracujeme.

Keď v športových správach počúvame o nových kontraktoch, hovorí sa o sumách, ktoré hokejista zarobí za rok. Dostávajú v NHL hráči výplatu raz za mesiac alebo týždenne? Alebo im cinkne všetko naraz?

Brambor: Počas základnej časti je to raz za dva týždne. V letnej prestávke nedostávajú nič, v prípravnom kempe im preplácajú diéty a v play-off sú len bonusy za vyhrané série. Ale myslím, že nejaké peniaze dostaneš, aj keď vypadneš v prvom kole.

Keď ste podpísali svoj prvý veľký kontrakt, uleteli ste si a začali nakupovať veci alebo ste boli naučení, že treba šetriť, negambliť a nekupovať si 16 áut len preto, lebo na to mám?

Boris: No ja som nikdy žiadny veľký kontrakt nepodpísal. Stále naň čakám. (smiech) Ale jasné, uletel som si, ako každý osemnásťročný chlapec, ktorý dostane väčšie množstvo peňazí. U mňa to nebolo až toľko veľa ako u Mariána. Môj podpisový bonus bol asi polovica toho, čo dostal on, lebo sa vtedy menili podmienky a určili strop, koľko môžeš maximálne dostať.

Veľmi veľa vecí, čo sa týka investovania a podobne, by som spravil inak. No som rád, že som si tým už prešiel a poučil sa. To máš ako s prvou frajerkou. Poučíš sa na veciach, ktoré ti prekážali a pri ďalšej sa tomu už snažíš vyhýbať. Bol by si hlúpy, ak by si išiel do toho istého.

Bohužiaľ, moja kariéra na najvyššej úrovni netrvala tak dlho, aby som sa z tých zlých rozhodnutí dokázal poučiť ešte počas nej. Teraz už viem, čoho sa chcem vyvarovať a nekontrolované míňanie peňazí je jedna z tých vecí. A potom ešte roztrhnutie predného skríženého väzu, prsného svalu, stehenného svalu a podobné lahôdky. (smiech)

Brambor: Ja som si až tak neuletel. Po podpísaní zmluvy som prvé peniaze daroval rodičom a bratovi. Niežeby ich potrebovali, ale urobil som to ako znak vďaky. Inak som fungoval normálne a nepotreboval som si za ne kúpiť niečo konkrétne.

Boris: A prvé auto si si kúpil aké?

Brambor: Audi A4, 2,5 turbodiesel.

Boris: A to si si neuletel? Mohol si si kúpiť Fabiu... (smiech)

Brambor: Noo, potom som si kúpil BMW M3-ku...

Boris: Jasné, autíčko na bežné vozenie...

Brambor: Ale to nebolo hneď po podpise, chápeš. Jasné, časom som začal jazdiť na motokáre, potom na autách na okruhoch. To sa stalo mojou vášňou. A postupne, ako som hral a zarábal, kúpil som si lepšie auto, ktoré bolo mojím snom. A už mám plnú garáž. (smiech)

„Nájdi si človeka, ktorému dôveruješ a investuj rozumne.”

Čo ste na hokeji najviac neznášali?

Boris: Letnú prípravu.

Brambor: Letnú prípravu a tréningy deň po zápase. A tiež sledovať videá po nevydarených zápasoch.

Boris: Pri pánovi Hartleym som nenávidel tréningy po dni voľna. Chcel nahradiť to voľno, tak nám naložil navyše.

Brambor: To už radšej ten tréning ako deň voľna.

Boris: A ešte cestovanie a odchádzanie z domu na sezónu, lebo som vedel, že 8 mesiacov budem mimo rodiny a priateľov. A začiatky letnej prípravy. Bežecké a šprintérske tréningy. Potom, keď už som sa rozbehol, to bolo fajn.

„Mentálny koučing považujem za veľmi dôležitý a mali by ho absolvovať mladí športovci aj ich rodičia.”

Modelky si často dávajú poistiť časti svojho tela, ktoré ich živia. Funguje niečo podobné pri hokejistoch?

Brambor: Ak sa zraníš na tréningu alebo zápase, plat ti ide ďalej. Ale ak sa ti niečo stane mimo ľadu, ideš napríklad lyžovať a zraníš sa, nemôžeš trénovať ani nastúpiť na zápas a nemáš plat. Pre také prípady si môžeš zaplatiť niečo, čo sa volá 24 hour insurance. Dávajú si to väčšinou voľní hráči, ktorí nemajú zmluvu a ja som si to pre istotu dával tiež.

Boris: A toto by som odporučil svojmu 20-ročnému ja: Daj sa poistiť, ty somár! Nikdy som nebol poistený, pretože som to nechcel privolať. Nefungovalo to a zranil som sa 11-krát aj bez toho. Nebol som poistený celú svoju kariéru, lebo po každej operácii som si povedal, že som už vyčerpal svoje nešťastie a teraz sa už nedám poistiť, lebo si to určite zase privolám. Myslím, že na Slovensku s tým majú hokejisti veľký problém, pretože je to veľmi rizikový šport a poisťovne do toho veľmi nechcú ísť. Ale ja som sa nedal poistiť len preto, že som bol poverčivý. 

Brambor: Bryan Berard mal poistku, zranil si oko a skončil s hokejom. Poisťovňa ho síce vyplatila, ale keď sa vrátil, musel peniaze vrátiť.

Boris: Tam je to tak, že keď skončíš s hokejom kvôli zraneniu, už by si nikdy nemal hrať a ani by ťa nemali načapať hrať rekreačne, lebo ti tie peniaze potom vezmú.

Hrať hokej na najvyššej úrovni neznamená len dobre hrať, ale aj byť dobre mentálne nastavený. Poraďte mladým športovcom alebo komukoľvek, komu sa to zíde, ako ste sa zvykli koncentrovať pred ťažkými zápasmi? Čo vám pomáhalo upokojiť sa a sústrediť sa?

Brambor: Prichádza to so skúsenosťami. Čím viac hráš, tým viac si vytvoríš rutiny a rituály, ktoré ti pomáhajú. V mojom prípade to bolo dobre sa pred zápasom najesť, prejsť si rutiny, vizualizovať, ako by som chcel, aby to dopadlo a snažiť sa počas toho prvého striedania v zápase urobiť niečo dobré, od čoho sa môžem mentálne odraziť a stavať na tom.

Boris: Ja som hokej bral príliš vážne a aj v tomto by som mnoho vecí zmenil. Pamätám si, že som hľadal čokoľvek, aby som sa tak na hokej neviazal. Keď mi nevyšiel zápas, mal som pocit, že sa mi skončila celá kariéra. V mladom veku mi strašne záležalo na tom, aby som uspel, keďže som tomu venoval kopec energie, potu a sĺz.

Pamätám si, ako Jano Lašák vravel, že keď sa mu narodilo dieťa, paradoxne sa mu začalo dariť viac, pretože jeho priorita sa zmenila z hokeja na rodinu a už sa tým hokejom až tak mentálne nezväzoval. Nemusí to byť dieťa, ale čokoľvek.

Takže spätne by som sa snažil nájsť nejakú aktivitu mimo hokeja, pretože môj život v USA bez slovenských a českých spoluhráčov bol ráno sa zobudiť, ísť na štadión a zo štadióna domov. Maximálne sa zastaviť na obed. Zvyšok dňa som hral videohry, odbehol som si do posilňovne alebo si pozeral videá z predchádzajúcich zápasov, čo vlastne tiež súviselo s hokejom. Športovec musí do istej miery žiť v bubline, aby bol úspešný, ale nesmie to so sústredením na hokej preháňať, lebo ho to bude zbytočne zväzovať.

„Keď mi nevyšiel zápas, mal som pocit, že sa mi skončila kariéra.”

Majú tímy svojich mentálnych koučov alebo si ich najímajú hráči individuálne?

Brambor: „My sme mali športového psychológa, s ktorým sa každý hráč na začiatku sezóny stretol, ale potom to už bolo na hráčovi. Mohol ho vyhľadať, ak ho potreboval. Myslím si však, že je to veľmi dôležité. V posledných rokoch sa to viac rozbehlo a aj deti v mojej hokejovej škole majú mentálneho trénera, Miša Kopčana, ktorého sme mali aj v našom podcaste. Na týždennej báze robí prednášky pre decká aj rodičov. Odporučil by som to rodičom aj deťom, pretože nech máš akokoľvek natrénované, ak nemáš dobre nastavenú hlavu, nepôjde to.

 

Na akých veciach dokážete šetriť a na ktoré vášne utrácate najviac?

Brambor: Teraz v čase korony veľmi neutrácam. Kúpil som si auto, ale to nerátam (smiech). Nikam nechodím, kupujem len potraviny, nepijem, takže ušetrím na alkohole. Nie som šopoholik, ktorý potrebuje mať veľa vecí. Raz za rok si nakúpim veľa oblečenia a mám pokoj. Takže najviac momentálne míňam na chod domácnosti a potraviny.

Boris: Ja potraviny nenakupujem, to má na starosti priateľka. Ale veľa cestujem, takže najviac míňam za naftu.

Brambor: Áno, to ja tiež.

Boris: Tiež to nie je investícia, ktorá by mi zarobila peniaze, ale momentálne sa najviac sústreďujem na dom. Postupne na ňom doťahujem a skrášľujem veci, ktoré predtým neboli nutné. Keď prídem domov z práce, chcem mať priestor, kde vypnem. Samozrejme sa o svoje financie starám inak ako počas kariéry. Nikdy napríklad neinvestujem 100 % do domu alebo čohokoľvek. Snažím sa to rozdeliť a keď mi niečo zvýši, tak si poviem, že okej, teraz mi prináša radosť investovať do domu, tak sa zameriam na dom.

 

Matej Tóth u Borisa a Brambora

Pozrite si tiež exkluzívne video z backstagu nahrávania podcastu s Matejom Tóthom. 

Akú najväčšiu sumu ste utratili za čo najkratší čas?

Boris: Nováčikovská párty za 8-tisíc. To bola pekná hlúposť.

Brambor: Tak ale to si musel, to je tradícia.

Boris: Ale nebola to dobrá investícia, ktorá by ti priniesla zisk.

Brambor: Ja som na nováčikovskej párty spláchol peniaze a potom o polnoci aj obsah žalúdka.

Dajte teda radu o peniazoch svojmu 20-ročnému ja.

Brambor: Nájdi si človeka, ktorému môžeš dôverovať a investuj peniaze rozumne. Ja som za prvé tri roky zarobil okolo 10 miliónov a kým som nevymenil agenta a nenašiel si finančníka, peniaze mi len ležali v banke. Potom som sa dostal do obrazu, začal sa vzdelávať a zistil som, ako rozumne a konzervatívne investovať. A ešte, aby som sa nezasnúbil ako 19-ročný. (smiech)

Boris: Ja by som 20-ročnému Borisovi povedal, nech si uvedomí, že kariéra môže kvôli zraneniam trvať krátko. Bral som to tak, že keď hokeju dám všetko, bude sa to len zlepšovať. Keď som klopal na dvere NHL a bol som siedmy obranca, tak som si myslel, že ak budem tvrdo makať, tak nie je dôvod, aby som časom nebol šiesty, piaty, štvrtý a neskôr v prvej obrane. A s tým by mi úmerne narastal aj plat.

Športovci sú také nátury, že nechcú rozmýšľať nad možnými zraneniami a tiež som sa bál, že si ich tým pritiahnem. Ale mal som na to myslieť. Nevravím, že som ostal švorc, ale mohol som vtedy urobiť oveľa lepšie rozhodnutia a to by som chcel odkázať aj našim poslucháčom – premýšľajte v dlhodobom horizonte a nebuďte poverčiví!

Pokračujte v čítaní